História kúpeľníctva na Slovensku

     Za najstarší dôkaz využitia geotermálnych prameňov môžeme považovať odliatok neandertálca v Gánovciach (okres Poprad). Podľa výskumov sa v čase smrti pravdepodobne kúpal v teplom minerálnom prameni. V Dudinciach, známom kúpeľnom meste, sa nachádzajú vane vysekané v travertíne, ktoré pochádzajú z obdobia Rímskej ríše. Bola do nich privádzaná minerálna voda. Z tohto obdobia existuje aj písomný prameň, ktorého autorom je rímsky cisár Marcus Aurelius. Jedná sa o jeho dielo Hovory k sebe samému. V tomto zázname píše o využívaní chladných kúpeľov a liečebnej jazde na koni. Toto dielo napísal v oblasti slovenskej rieky Hron.

      Súčasné kúpeľné mestá na Slovensku sú zaujímavé tým, že kúpeľníctvo tu má dlhú tradíciu. Prakticky vo všetkých sa využívali minerálne vody, aplikácie bahna a rašeliny na liečebné účinky už od novoveku.

     Za zakladateľa balneografie na Slovensku sa považuje Juraj Wehner, významný humanista, ktorý pôsobil na našom území v 16.storočí. Jeho dielo O podivuhodných vodách Uhorska (De admirandis Hungariae aquis hypomnemation) obsahovalo zoznam kúpeľov a liečivých prameňov v Uhorsku. Popísal celkovo 22 prameňov, väčšina z nich sa nachádzala na území Slovenska.  Okrem toho sa nachádza v tomto diele aj fyzikálny a chemický rozbor týchto prameňov. Z Wehnerovej štúdie vychádzal aj Tomáš Jordan z Kluža, ktorý opísal liečivé pramene v Trenčianskych Tepliciach a Piešťanoch (dielo O vodách hojitelných neb teplicech moravských). Na základe Wehneroveho diela bol zaznamenaný prvý rozvoj kúpeľníctva na Slovensku. Dochádza k budovaniu kúpeľných centier.

     Na základe osvietenského absolutizmu, ktorý presadzovala v čase svojho vládnutia uhorská panovníčka Mária Terézia, bola založená v roku 1770 prvá lekárska fakulta v Uhorsku. Nachádzala sa blízko kúpeľného mesta Piešťany.  Počas jej vládnutia bol uskutočnený súpis a analýza liečivých vôd.

     Zakladateľom Uhorskej balneologickej spoločnosti bol vyštudovaný lekár Štefan Boleman, ktorý bol tiež autorom príručky Balneológia. O rozvoj tejto vedy v Uhorsku sa podpísali tiež J.C.Crantz, D.Wachtel, I.Winter, Š.Török, K.Chyzer. Poslednou prácou, ktorá vznikla pred vznikom prvej československej republiky bola po nemecky písaná kniha Horúce pramene v Uhorsku, ktorej autorom je F.E.Scherer. Bola písaná v nemčine.

     Rozkvet, ktorý bol zaznamenaný v kúpeľných mestách na Slovensku v medzivojnovom období, bol spôsobený nárastom českej klientely. Najväčším úpadkom v slovenskom kúpeľníctve je pravdepodobne obdobie po druhej svetovej vojne, kedy došlo k znárodňovaniu súkromného majetku, ktoré bolo typické pre vtedajší režim. V šesťdesiatych rokoch 20.storočia došlo k zlepšeniu stavu kúpeľov, ktoré bolo realizované investíciami do infraštruktúry, propagáciou v zahraničí a podobne. V roku 1989 došlo k zmenám v oblasti majetkových pomerov, čo bolo spôsobené pádom vtedajšieho režimu. Za posledný významný moment v histórii kúpeľov a kúpeľníctva môžeme považovať vstup Slovenska do Európskej Únie v roku 2004, ktorý prispel k ďalšiemu rozvoju vďaka konkurencii z okolitých štátov.